Chaos hodnôt (príbeh)

Aj vy poznáte ľudí, ktorí blúdia životom, nevedia kde je sever, hovoria, že “sa hľadajú” ?  Hľadajú pravdu vo svete klamstva. Hľadajú skutočné hodnoty v chaose hodnôt. Všetci sme dostali svoj život zadarmo, ale nie nadarmo.Niektorým chýba k životu kompas, alebo návod na jeho používanie.  V škole sa tlačí na vedomosti, doma prevažne na poslušnosť a poriadok. Alebo na dochádzku a vreckové ? V práci na výkon, v priateľstve často na protislužbu. Kvôli príjemnému často nevidíme podstatné. 

Súčasná mladá generácia má možno viac ex…., ako prejavenej lásky svojich rodičov. Aj babky kedysi dávajúce viac nevedome ako vedome životné hodnoty sú dnes možno ex, alebo ďaleko, alebo ešte v práci, alebo s inými záujmami, alebo ich kombináciou. Deti samé s mobilmi alebo tabletmi, častejšie v komunikácii na sociálnych sieťach ako v debate so svojimi rodičmi či súrodencami. Alebo aspoň jedným z nich. A kde sa nachádzajú životné hodnoty ? Žijeme dobu chaosu v hodnotách, vrátane životných. Klameme a súčasne chceme žiť v pravde.  Kvôli príjemnému často nevidíme podstatné.

Pár rokov dozadu, myslím že to bolo ešte v roku 2009, som prvýkrát zazrela v kníhkupectve knihu “Debordelizácia hlavy” od Ivo Tomana – vtedy mne neznámeho autora. Titul knihy ma dostal – čo je to debordelizácia ? Ked viem čo je bordel a predpona de, tak potom by debordelizácia mohla znamenť upratanie, a názov knihy niečo ako upratanie v hlave. Dostal ma nadpis knihy a z kníhkupectva som hrdo odišla  s ňou. Prvýkrát som tam našla na pár stranách jasne a stručne o životných hodnotách čierne na bielom to, čo som už dlhšie nosila v sebe – a dosť hlboko. Len som si to potvrdila.

Čo myslíte, majú dnes ľudia jasno vo svojich hodnotách? Ako to zistíme ?

Že o nich hovoria ? Alebo že aj podľa nich žijú ? Alebo len podľa nich žijú – a o nich nehovoria ? A ako vy ? 

Skutočný príbeh :

V minulom režime bolo náboženstvo vyučované na základných školách podľa usmernenia vládnucej ateistickej komunistickej strany, ktorá oficiálne hlásala náboženskú slobodu. Najskôr ako súčasť vyučovacieho procesu, potom ako mimovyučovací predmet hneď po skončení vyučovania, potom ako krúžok niekoľko hodín po skončení vyučovania alebo skoro ráno pred vyučovaním, možno istý čas aj mimo budovu školy…. Režim a jeho verní kládli “premyslené a rafinované”, dnes už veselé formy prekážok, ako znížiť alebo úplne zničiť záujem o vyučovanie náboženstva. Napríklad spôsob prihlasovania na hodiny náboženstva – najskôr stačilo, aby sa dieťa doma opýtalo rodičov a v škole sa prihlásilo, neskôr rodičia mali napísať lístok a obidvaja ho podpísať a dieťa ho odovzdalo triednemu, neskôr mal jeden z rodičov takto podpísaný lístok s podpismi oboch rodičov doručiť osobne triednemu učiteľovi v presne určenú hodinu (napr. o 13,00 hod. kedy boli rodičia v práci), neskôr mal jeden z rodičov takto podpísanný lístok oboma rodičmi doručiť osobne riaditeľovi základnej školy v presne určenú hodinu, vrchol buzerácie bolo doručenie prihlášky obidvoma rodičmi osobne riaditeľovi školy. Bolo to choré, ale skutočné ! 

Niektorí rodičia podľahli tlakom o skvelej budúcnosti svojich detí bez náboženstva, niektorí rodičia nie. Naši patrili k tej druhej, podstatne menšej skupinke. Moji rodičia tieto usmernenia považovali za ceremónie, akési “povinné jazdy” a lístok s prihláškou na moje hodiny náboženstva mama doručila každý rok komu a kedy bolo určené. Bodka. Jej hodnoty boli jasné. Vedela, čo je v živote najdôležitejšie, čo je na prvom mieste jej rebríčka hodnôt – hoci o tom nikdy nehovorila, ani o žiadnom pojme “rebríček hodnôt” nevedela. Ona ním žila. Cítila, že viera je jasno, ktoré prichádza od Boha.

Vo vyšších ročníkoch základnej školy riaditeľ argumentoval rodičom úspešnou budúcnosťou dieťaťa pri ďalšom štúdiu – len aby rodičia dieťa neprihlásili na hodiny náboženstva. Moja mama opakovala každý rok pri odovzdávaní prihlášky na hodiny náboženstva : ” Pán riaditeľ chápem, že ma musíte prehovárať, je to vaša robota. Moja robota je výchova mojich piatich detí, tak prosím chápte aj vy mňa prečo som tu. Moja dcéra bez vysokej školy život zvládne, ale bez Boha nie ! A keď bude dospelá, sama sa rozhodne.” Cítila, že viera je jasno, ktoré prichádza od Boha.

Prečo píšem tento článok ?

Nie preto, aby všetci rodičia mali rovnaké životné hodnoty ako mama z príbehu. Životné hodnoty získavame výchovou a v dospelosti si ich môžem prehodnotiť. Aj v spoločnosti sa zmenilo poradie hodnôt. Viera povznáša, pomáha zvládať problémy, bolesti.  Viera v peniaze a úspech nie.

Tento článok píšem preto, že rodičia a rodina sú miestom, kde získavame prežívaním základné hodnoty života počas detstva aj náročného obdobia dospievania. V dospelosti ich máme možnosť prehodnotiť, poupratovať, doplniť, zmeniť poradie. Je dobré mať svoje životné hodnoty spísané, ako píše Ivo Toman ako “svoju ústavu”. Dôležité a užitočné je ich mať – s nimi sa nám ľahšie žije.

Téme MOJA ÚSTAVA je venovaná samostatná kapitola mojej knižky KĽÚČ OD KONFLIKTU – Je nemožné žiť bez konfliktov, je rozumné naučiť sa ich zvládať. 

P.S. Možno ste si všimli, že niektoré weby sú už zeleným zámkom označené v prehliadači ako bezpečné (https), a niektoré nie. Tento môj web www.dodkadanova.sk je už vyspelejší a bezpečnejší = je už v https = VITAJTE!  Tento posun síce zrušil doterajšie lajky na článkoch, lebo vytvoril novú url adresu webu, ale bezpečnosť je predsa dôležitejšia. A lajk mu môžete dať aj teraz …