Voľby na pôrodnici (skutočný príbeh)

Áno, aj také voľby som zažila. Bolo to dávno, no v mojich spomienkach ako včera. Pohodlne sa usaďte, rozpoviem vám to celé … Voľby na pôrodnici som zažila v máji roku 1986. Celá šťastná z narodenia krásnej dcérky som si po pôrode plnými dúškami užívala krásu materstva, a doma ma čakali muž s takmer už 2 ročným synčekom. Hoci to bolo pred viac ako 30 rokmi, v mojich spomienkach je to ako včera.

Po prvom rizikovom tehotenstve a komplikovanom prvom pôrode som si povedala : “Nikdy viac ! Nikdy viac to zažiť, nikdy viac do týchto priestorov, nikdy viac do tejto budovy”. A poznáte to “Človek mieni – Pán Boh mení” alebo “Nikdy nehovor nikdy”. Milovaný synček mal niečo vyše roka a vo mne sa zrodil nový život. Môj rozum dookola opakoval, že  to bude opäť rovnako náročné rizikové tehotenstvo a rovnako komplikovany pôrod, a to som už predsa nikdy nechcela ! Moje srdce hovorilo jasne, že ľudský život je najvyššia hodnota, dieťa je Boží dar, všetko zvládnem a teším sa na naše druhé bábätko !   

Druhé tehotenstvo aj pôrod boli ako za odmenu bezproblémové a dcérka nádherná. Pár hodín po pôrode som mala chuť aj silu zobrať dcérku a ísť s ňou domov za synom a manželom. Povinných 5 vizít však bolo potrebné zostať v nemocvnici. Celá šťastná som si tam naplno uživala každú chvíľku s dcérkou a vedome si nevšímala nedokonalosti socialistického zdravotníctva. 

Druhý deň po pôrode bolo na oddelení veľké upratovanie – budeme voliť.  Príde volebná komisia s urnou a obálkami.  Tí skôr narodení si pamätajú, aké možnosti výberu vtedy boli… Veľmi presne si spomínam, ako som v nemocničnej izbe sedela na vysokej posteli opretá pohodlne na jej vysoký podhlavník, ako moja ľavá ruka kolembala dcérku v erárnej perinke a pravá ruka vhadzovala obálku do volebnej urny. Mobily na selfie vtedy neboli – bol tam nejaký novinár s fotoaparátom pre mamičky, ktoré chceli v novinách vyznať svoju lásku k socialistickej vlasti. Ja som záujem nemala. 

Po odchode organizovaneho cirkusu z izby sa mi začali rynúť slzy z očí pri pohľade na nevinnú tváričku mojej dcérky a v tichej modlitbe som vrúcne prosila o to, aby takýto potupný pocit “slobodnej voľby” moja dcérka, moje deti v dospelosti nemuseli zažiť. 

Cez slzy a okno nemocničnej izby som videla krásnu nitriansku Kalváriu. Vtedy nevediac, že tam raz budeme šťastne žiť … vtedy nevediac, že bude moja prosba vypočutá a budú to naozaj posledné totalitné voľby … vtedy nevediac, že dcéra sa  v dospelosti rozhodne študovať politilógiu … vtedy nevediac, že o viac ako 3 desiatky rokov pôjde slobodne voliť už ona s jej rodinkou, s jej tromi rozkošnými deťmi a mojimi vnúčatami … vtedy nevediac, že aj po vyše 30 rokoch sa ľudia naľakajú veľkého počtu strán alebo kandidátov v ponuke … vtedy nevediac, že ľudia tak rýchlo zabudnú na potupný pocit nemať na výber… vtedy nevediac, že aj po vyše 30 rokoch stále budú riadiť tento štát ďalšia generácia komunistov … vtedy určite neveriac, že aj po vyše 30 rokoch sa chystá slobodné demokratické voľby v našej krajine vyhrať strana vedená “ex”komunistom… vtedy nevediac, že …

Zaujíma Vás, ako dopadli voľby v tom 1986 roku ?

Vďaka Bohu, boli to posledné totalitné parlamentné voľby u nás. Málokto by v roku 1986 uveril, že komunistickému totalitnému režimu zostáva už len pár rokov oficiálnej slávy. V roku 1986 bola u nás stále normalizácia – bol to rok, kedy v Rusku (tak sme ľudovo nazývali celý Zväz sovietskych socialistických republík v skratke ZSSR) jeho komunistický šéf Gorbačov vyhlásil “perestrojku” a “glasnosť”. Bol to rok jadrovej havárie v Černobyle – 26. 4. 1986 cca 1 mesiac pred našimi voľbami došlo v ukrajinskej jadrovej elektrárni neďaleko obce Černobyl k mohutnej jadrovej explózii. Radioaktívny mrak vietor unášal cez východnú Europu na západ, a zasiahol aj naše Československo. Bola to najväčšia jadrová havária v histórii, ale úrady udalosť bagatelizovali a pred možným nebezpečenstvom obyvateľov nevarovali – možno preto, aby nebol ohrozený priebeh bombastických osláv 1.mája a spomínaných májových volieb…

Po voľbách v 1986 vznikla staronová federálna vláda premiéra Lubomíra Štrougala a predsedom FZ sa stal znovu Alois Indra. On vo svojom úvodnom vystúpení poučil poslancov o ich základnej povinnosti :  “Každý poslanec Federálního shromáždění musí svůj hlavní úkol vidět ve vysvětlování politiky Komunistické strany Československa a Národní fronty, a musí pro její uskutečňování získávat lidi.” Ľudovo povedané : “Musíte plniť príkazy strany a o ich správnosti presviedčať voličov ! Názory voličov nás nezaujímajú.”  Pripomína to niečo iba mne ?

Prečo píšem tento článok?

Aby som mojim rovesníkom pripomenula potupný pocit nemať na výber. Aby som mladšej generácii priblížila časy nedávne a tak rozdielne. Aby sme slobodné demokratické voľby nepovažovali za samozrejmosť. Aby som zdieľala môj osobný príbeh s ľuďmi váhajúcimi, či to má ešte zmysel. Aby som pripomenula dary, ktoré sme všetci dostali zadarmo ale nie nadarmo: slobodnú vôlu, rozum, srdce. Aby som pripomenula, že ženy u vás volia len 100 rokov…

Ako sa budem v týchto voľbách 2020 rozhodovať ja?

Podľa môjho srdca aj rozumu, podľa mojich hodnôt, podľa mojej ústavy s pohľadom hlavne do budúcnosti – kam chcem, aby sa naša krajina uberala. 

Čo bude v týchto voľbách pre mňa nové?

Obetujem im jeden celý deň môjho života, celú historickú sobotu 29.2.prestupného dvadsiateho roka tretieho tisícročia od skorého rána do neskorej noci – budem prvýkrát v okrskovej volebnej komisii. 

A čo bude ďalší deň po voľbách, v nedeľu 1.3. 2020?

Oslávime narodeniny môjho tretieho dieťaťa, lebo ja som pôrodnicu úspešne zvládla aj po tretíkrát. Vďaka Ti Bože! A verím, že dôvod k radosti nám urobia aj výsledky volieb.

P.S2. Možno ste si všimli, že niektoré weby sú už zeleným zámkom označené v prehliadači ako bezpečné( https), a niektoré nie… Tak, tento môj web je už vyspelejší a bezpečnejší = v https = VITAJTE!  Tento posun síce zrušil doterajšie lajky na článkoch – ale bezpečnosť je dôležitejšia.