Voľby na pôrodnici (skutočný príbeh)

Áno, aj také voľby som zažila. Bolo to dávno, no v mojich spomienkach ako včera. Pohodlne sa usaďte, rozpoviem vám to celé … Voľby na pôrodnici som zažila v máji roku 1986. Celá šťastná z narodenia krásnej dcérky som si po pôrode plnými dúškami užívala krásu materstva, a doma ma čakali muž s takmer už 2 ročným synčekom. Hoci to bolo pred viac ako 35 rokmi, v mojich spomienkach je to ako včera.

Po prvom rizikovom tehotenstve a komplikovanom prvom pôrode som si povedala : “Nikdy viac ! Nikdy viac to zažiť, nikdy viac do týchto priestorov, nikdy viac do tejto budovy”. A poznáte to “Človek mieni – Pán Boh mení” alebo “Nikdy nehovor nikdy”. Milovaný synček mal niečo vyše roka a vo mne sa zrodil nový život. Môj rozum dookola opakoval, že  to bude opäť rovnako náročné rizikové tehotenstvo a rovnako komplikovany pôrod, a to som už predsa nikdy nechcela! Moje srdce hovorilo jasne, že ľudský život je najvyššia hodnota, dieťa je Boží dar, s božou pomocou to zvládnem a teším sa na naše druhé bábätko !   

Druhé tehotenstvo aj pôrod boli ako za odmenu bezproblémové a dcérka nádherná. Pár hodín po pôrode som mala chuť aj silu zobrať dcérku a ísť s ňou domov za synom a manželom. Povinných 5 vizít však bolo potrebné zostať v nemocvnici. Celá šťastná som si tam naplno uživala každú chvíľku s dcérkou a vedome si nevšímala nedokonalosti socialistického zdravotníctva. 

Druhý deň po pôrode bolo na oddelení veľké upratovanie – budeme voliť.  Príde volebná komisia s urnou a obálkami.  Tí skôr narodení si pamätajú, aké možnosti výberu vtedy boli. Veľmi presne si spomínam, ako som v nemocničnej izbe sedela na vysokej kovovej posteli opretá na jej vysoký podhlavník, ako moja ľavá ruka kolembala dcérku v erárnej perinke a pravá ruka vhadzovala obálku do volebnej urny. Mobily na selfie vtedy neboli – bol tam nejaký novinár s fotoaparátom pre mamičky, ktoré chceli v novinách vyznať svoju lásku k socialistickej vlasti. Ja som záujem nemala. 

Po odchode organizovaného cirkusu z izby sa mi začali rinúť slzy z očí pri pohľade na nevinnú tváričku mojej dcérky a v tichej modlitbe som vrúcne prosila o to, aby takýto potupný pocit “slobodnej voľby” moja dcérka, moje deti v dospelosti nemuseli zažiť. 

Cez slzy a okno nemocničnej izby som videla krásnu nitriansku Kalváriu. Vtedy nevediac, že tam raz budeme šťastne žiť … 

vtedy nevediac, že bude moja prosba vypočutá a budú to naozaj posledné totalitné voľby …

vtedy nevediac, že dcéra sa  v dospelosti rozhodne študovať politilógiu …

vtedy nevediac, že o viac ako 3 desiatky rokov pôjde slobodne voliť už ona s jej rodinkou, s jej tromi rozkošnými deťmi a mojimi vnúčatami …

vtedy nevediac, že po veľa rokoch sa ľudia naľakajú veľkého počtu strán alebo kandidátov v ponuke …

vtedy nevediac, že ľudia tak rýchlo zabudnú na potupný pocit “nemať na výber”…

vtedy nevediac, že ešte po veľa rokoch stále bude chcieť riadiť tento štát ďalšia generácia komunistov…

vtedy určite nevediac ani neveriac, že po vyše 35 rokoch (r. 2023) slobodné demokratické voľby v našej krajine vyhrá štvrtýkrát strana vedená “ex”komunistom…

vtedy nevediac, že …

Zaujíma Vás, ako dopadli voľby v tom 1986 roku ?

Vďaka Bohu, v roku 1986 boli posledné totalitné parlamentné voľby u nás. Málokto by v roku 1986 uveril, že komunistickému totalitnému režimu zostáva už len pár rokov oficiálnej slávy. V roku 1986 bola u nás stále normalizácia – bol to rok, kedy v Rusku (tak sme ľudovo nazývali celý Zväz sovietskych socialistických republík v skratke ZSSR) jeho komunistický šéf Gorbačov vyhlásil “perestrojku” a “glasnosť”. Bol to rok jadrovej havárie v Černobyle – 26. 4. 1986 cca 1 mesiac pred našimi voľbami došlo v ukrajinskej jadrovej elektrárni neďaleko obce Černobyl k mohutnej jadrovej explózii. Radioaktívny mrak vietor unášal cez východnú Europu na západ, a zasiahol aj naše Československo. Bola to najväčšia jadrová havária v histórii, ale úrady udalosť bagatelizovali a pred možným nebezpečenstvom obyvateľov nevarovali – možno preto, aby nebol ohrozený priebeh bombastických osláv 1.mája a spomínaných májových volieb…

Po voľbách v 1986 vznikla staronová federálna vláda premiéra Lubomíra Štrougala a predsedom FZ sa stal znovu Alois Indra. On vo svojom úvodnom vystúpení poučil poslancov o ich základnej povinnosti :  “Každý poslanec Federálního shromáždění musí svůj hlavní úkol vidět ve vysvětlování politiky Komunistické strany Československa a Národní fronty, a musí pro její uskutečňování získávat lidi.” Ľudovo povedané : “Musíte plniť príkazy strany a o ich správnosti presviedčať voličov ! Názory voličov nás nezaujímajú.”  Pripomína to niečo iba mne ?

Prečo píšem tento článok?

Aby som mojim rovesníkom pripomenula potupný pocit nemať na výber. Aby som mladšej generácii priblížila časy nedávne a tak rozdielne. Aby sme slobodné demokratické voľby nepovažovali za samozrejmosť. Aby som zdieľala môj osobný príbeh s ľuďmi váhajúcimi, či to má ešte zmysel. Aby som pripomenula dary, ktoré sme všetci dostali zadarmo ale nie nadarmo: slobodnú vôľu, rozum, srdce. Aby som pripomenula, že ženy u nás majú volebné právo len 100 rokov…

Ako sa v slobodných voľbách rozhodujem ja?

Podľa môjho rozumu, podľa mojich hodnôt, podľa mojej ústavy s pohľadom hlavne do budúcnosti – kam chcem, aby sa naša krajina uberala, aký život chcem pre naše deti, pre naše vnúčatá.  

Čo bolo v týchto posledných 2 parlamentných voľbách (2020, 2023) pre mňa nové?

Obetovala som im po jednom celom dni môjho života, od skorého rána do neskorej noci resp. skorého rána ďalšieho dňa – ako členka okrskovej volebnej komisie.

Akú skúsenosť si ako volič odnášam? 

Vedieť si vládnuť nie je samozrejmé. My si ešte nevieme vládnuť. Tri desiatky rokov sú na to zjavne málo. Koľko ešte treba?