Na prvú sa nezabúda… (príbeh)

Všetko prvé má v našich spomienkach aj po rokoch stále akúsi špeciálnu príchuť. Táto fotografia je jednou z nich. Naša prvá rodinná dovolenka bola na jar v máji 1989. Vtedy sme netušili jej výnimočnosť, že naša prvá rodinná dovolenka bude súčasne aj posledná – posledná v totalitnom režime, historická. Na jar v revolučnom roku 1989 ako mladá inžinierka ekonómie som bola zamestnaná vo veľkom štátnom podniku, manžel pracoval ako zootechnik, vtedy sme mali 2 deti – syn 5 a dcéra 3 roky, obidva škôlkári. Z ich prvej dovolenky majú takúto krásnu, dnes v roku 2019 už historickú 30-ročnú fotografiu. Aj dnes nám tento roztomilý obrázok zútulňuje kuchyňu.Ako všetci zamestnanci tej doby, aj ja som bola členkou ROH (Revolučné odborové hnutie – vysvetlenie pre neskôr narodených čitateľov), platila som pravidelné mesačné členské odborárske príspevky a príležitostne sa zúčastňovala nejakej akcie organizovanej pre deti. Bolo to v marci okolo Jozefa, keď ma oslovila kolegyňa odborárska dôverníčka s ponukou, že odborom sa uvoľnila rekreácia do Vysokých Tatier do Tatranskej Lomnice začiatkom mája. Pôvodne mal ísť z podniku nejaký starší manželský pár, ktorý zo zdravotných dôvodov účasť zrušil, a odbory hľadali náhradu. V danom termíne nemali záujem o pobyt rodiny so školopovinnými deťmi. Preto s ponukou oslovili mňa – mali sme 2 deti v predškolskom veku. Ako mladá rodinka sme v tom roku letnú dovolenku neplánovali, preto ma ponuka jarnej rekreácie v Tatrách zaujala. Deti by prvýkrát videli Vysoké Tatry, užili by sme si jarné prechádzky a túry – ponuku sme prijali a začali sa tešiť na májovú dovolenku. Problém vznikol v tom, že poukaz bol pre 2 dospelých (2 deti sme mohli doobjednať) v hoteli, ktorý prijímal na ubytovanie deti od 3 rokov. A dcérka mala mať 3 roky až 22. mája – takže na začiatku mája ešte túto hotelovú podmienku na ubytovanie nesplňala. A ísť bez nej znamenalo neísť. Po mojom telefonickom rozhovore s riaditeľom hotela nakoniec súhlasil s jej ubytovaním na výnimku, ak splníme 2 podmienky = dieťa nemá plienky (to bolo jasne vopred splnené) + v noci spí bez plaču (to som odvážne prisľúbila).

Jóóój, príprava bola nekonečná, batožiny podstatne viac ako úložný priestor našej malej, ale zato novej, 2-dverovej Fiatky. Cesta dlhá, prestávok veľa, zážitkov rovnako – dnes mám pocit, že sme z Nitry do Vysokých Tatier cestovali celý deň. Naveľa, naveľa s mapou väčšou ako palubovka Fiatky, v tom čase bez navigácie, sme do hotela v Tatranskej Lomnici slávnostne dorazili. Na recepcii sme obdržali kľúče od izby na hornom poschodí a oznámili nám 2 dôležité správy. Tá príjemná správa bola, že máme izbu s balkónom, tá menej príjemná bola, že hotel nemá výťah. Tak sme s deťmi pekne-krásne peši po schodoch všetko z auta povynášali hore, a unavení hľadali v izbe vhodné miesto na naše prvé stolovanie – na rozloženie prineseného proviantu. A keď sme vstúpili na balkón, prišiel šok – z balkona našej izby sme videli priamo Lomnický štít! Neskôr sme zistili, že štít vidíme dokonca z postele.  Krááása, nááádherné privítanie a odmena, ďakujemeee!

Program na každý deň bol bohatý, odchod na túru alebo výlet denne vždy po raňajkách s hotelovým sprievodcom. Aktívna dovolenka s malými deťmi ako sa patrí. Pešie túry sme striedali s výletmi, jedným z nich bol výlet do rázovitej podtatranskej obce ŽDIAR. Tam sme my nemohli chýbať! Autobusom nás priviezli do malebnej dedinky a jednou z prvých zastavení bolo múzeum v Ždiari. Ja s deťmi som sa pridala k návštevníkom múzea, muž sa rozhodol využiť čas na fajčiarsku prestávku pred múzeom.V múzeu som s deťmi pekne v rade so všetkými ostatnými návštevníkmi pomalým krokom postupne precházala priestormi drevenice, počúvali sme výklad, prezerali expozície. Sledovala som deti, aby sa v tom dave ľudí a v novom priestore vhodnom na skrývačku neskryli tak dobre, že ich nenájdem. V tom ma oslovila jedna žena, či sú tieto deti moje… “Čo vyviedli?” – prebehlo mi ako prvé mysľou. A dotyčná pani pokračovala otázkou, či by som bola ochotná obliecť sa im do kroja za nevestu, aj s deťmi – že tu majú zahraničných turistov a chcú im ukázať tradičnú slovenskú svadbu v ždiarskom kroji. A ja že som pekná, mladá, štíhla, mám aj 2 krásne detičky, chlapčeka a dievčatko – ja budem krásna nevesta. Viac mi ani zalichotiť nemohla! Ja som sa tak určite vtedy necítila. Cítila som sa unavená, akási nesvoja, možno až menejcenná v krátkych vlasoch – vždy som sa dobre cítila v dlhých vlasoch, ale keď po dvoch pôrodoch stále vypadávali, riešením bol krátky strih. Chvíľku som váhala, či do toho “divadla v kroji” ísť. A keď pani povedala, že má pre mňa ženícha – bolo rozhodnuté, súhlasila som! Nech je sranda, nech prispejem k prezentácii Slovenska v zahraničí. Organizátorka netajila radosť, že už má aj nevestu k vybratej družičke, družbovi, svadobným rodičom, ku starejšiemu, aj k ženíchovi. “No hurá! Na toho som zvedavá!” A keď mi ženícha išla predstaviť, zistili sme, že je to môj muž – ten, čo si vonku pred múzeom pofajčoval. Nikto z  nás nechcel veriť takej náhode a spoločne sme sa tomu z plných pľúc zasmiali. Tak som sa ja za môjho muža vydala 3-krát : civilne, cirkevne, a v Ždiari.  ♥

Z našej prvej dovolenky máme iba tieto 3 čiernobiele fotografie – a uznajte, že stoja za to ! Paradoxne sme ich nefotili my, dostali sme ich poštou pár mesiacov po návrate z dovolenky od neznámeho fotografa z cestovnej kancelárie zahraničných turistov, ktorému sme v “svadobnej” haravare dali našu adresu a doteraz sme sa mu nemali ako poďakovať. Tak to robím dodatočne teraz-takto-tu. 

A keď by sme si čiernobiele fotky chceli dofarbiť do reality, tak farby miešajme takto – krásna jarne zelená lúka plná rozkvitnutých veľkých žltých kvetov púpav dolu, majestátne ešte zasnežené štíty Belianských Tatier hore, farebné ždiarske kroje vrátane veľkej červenej mašle vo vlasoch mojej 3-ročnej dcérky Hanky a čierneho goralského klobúčika na hlave môjho 5-ročného syna Juraja. Nezabudnuteľná krása !

Prečo píšem tento príbeh? Nielen na milú spomienku na príjemné chvíle prvej rodinnej dovolenky, ale aj zdieľanie mojich poučení z príbehu – plánuj si hlavné témy, základné veci, nie detaily, a nechaj dostatočný priestor prírode na predvedenie jej prekvapení! Byť šťastná môžem byť aj keď som unavená! Dobrí ľudia ešte žijú!

Mal tento príbeh aj pokračovanie? Áno, po 30-tich rokoch, v máji 2019 sme boli v Sasanke aj v Ždiari aj v krojoch opäť. S našimi už tromi a už dospelými deťmi aj dvoma rozkošnými vnučkami. A fotiek z tejto dovolenky už máme dostatok, farebných a je z nich na pamiatku aj fotokniha.