HEDO, dívej ! (príbeh)

Slovné spojenie “HEDO, dívej ! “ zostalo v našej rodine z prvej dovolenky doteraz, a znamená… No veď počúvajte !O našej prvej rodinnej dovolenke som už písala, bola to súčasne aj naša ždiarska svadba.  Vysoké Tatry boli vtedy a sú aj teraz krásne !

Každý návštevník Vysokých Tatier určite pozná vlakovú stanicu v Tatranskej Lomnici.  Bývala centrom Lomnice, cez ktoré sme peši, autom alebo vlakom prechádzali viackrát denne.  Jedným z výletov na našej prvej rodinnej dovolenke v roku 1989 bol výlet na Štrbské Pleso – vláčikom z Lomnice. 

Odchody vlakov boli známe, turistov veľa – prevažne z Čiech a Poľska. Mali sme vtedy (v r.1989 bolo Československo) 2 deti v predškolskom veku, ktoré sa stretávali s češtinou často v televíznych reláciach, naživo počuli češtinu menej. Preto aktívne počúvali spevavú češtinu u našich susedov v hoteli na izbe, v reštauárcii, v obchode, na túre… Tretím dieťaťom na našej dovolenke bol môj muž, ktorý veľmi rád po prvej zastávke vláčika rozložil ruksah a proviant.  Naše deti si už zvykli, že nabalené rohlíky alebo sladkú tatranku s čajom vyťahuje otec ako prvý.

V to krásne slnečné májové ráno roku 1989 bolo vo vláčiku smerom na Smokovce plno.   Sedeli starí ľudia a deti, my mladí rodičia sme stáli. Aj naše detičky sedeli, sledovali prírodu a pasívne počúvali vravu turistov v plnom vláčiku, hlavne v našej bezprostrednej blízkosti.  Výraz “HEDO, DÍVEJ !”  by sme prepočuli ako iné, ale keď sa opakoval často, získal si našu pozornosť.  Dvojica česky hovoriacich žien v zrelom veku sedela vedľa seba, jedna pri okne a druhá vedľa nej. Debatovali asi tak, že jedna z nich (Heda) rozprávala o plánovanej rodinnej oslave a potrebe napiecť cukroví,  čo všetko ku tomu bude potrebovať, a koľko z ktorého, podľa akého receptu. Hľadela na svoje ruky a vypočítavala, čo aa kedy bude musieť nakúpiť aby všetko stíhala … Druhá z dvojice sediaca pri okne pozerala von na krásnu prírodu, a pri každom krásnom výhľade na tatranské štíty skríkla : “HEDO, DÍVEJ ! ” Asi 20-krát počas našej spoločnej cesty.   

Každá  z nich si hovorila svoje a nepočúvala druhú, alebo len tak napol ucha. Heda sa na štíty nepozerala a jej kamarátka neriešila cukroví. Každá hovorila, ale vzájomne nekomunikovali – lebo sa aktívne nepočúvali. Nemali záujemKaždá

Slovné spojenie “HEDO, DÍVEJ ! “ zostalo v našej rodine doteraz ako výraz situácie, kedy si každý hovorí to svoje a nepočúva, čo hovorí ten druhý. 

Čo chcem týmto mojim skutočným príbehom povedať ? Prečo ho píšem ? Aby sme si uvedomili význam aktívneho počúvania v komunikácii. Skúsme to !