Rada som sama so sebou, tak som už to samotné považovala za narodeninový darček – urobiť si deň podľa seba. Mala som pozvánku na slávnostnú primičnú svätú omšu u nás v Nitre na Kalvárii. V telke som si dala nahrať národnú púť v Šaštíne. Varenie neriešim, podľa počasia vyrazím na bicykel a večer posedenie pri poháriku ružového vína s mužom. Plán teda bol …
Hneď ráno muž oznámil, že poľnohospodárske práce sa z poveternostných dôvodov posúvajú – nemusí ísť do poráce, zostáva doma. Takže varenie stúplo na priorite a vyskúšali sme nový recept na pečenú fašírku so správnou dávkou cesnaku a majoránky, a vydarila sa.
Na 11,00 hod sme sa vychystali na primičnú svätú omšu Ondreja Kudlačáka u nás na Kalvárii.
Mali sme pozvánku (jeho otec je môj bývalý kolega), ale aj tak sa muž obával dlhého státia vonku, tak si zobral aj malú stoličku – pre istotu, ak by sa ozvala jeho platnička. Brat novokňaza Ondreja Janko nás pri vchode do kostola usmernil, kde je ešte voľné miesto pre nás a môžeme si sadnúť. Celá primičná omša bola pre mňa veľmi, veľmi emočne silná … od príchodu všetkých kňazov vrátane Ondrejka, cez jeho prvé slová, spevy, kázeň zahraničného hosťa prekladanú do slovenčiny, obeta, premenenie, Ondrejkove podanie Božieho tela a krvi rodine a hlavne rodičom, jeho poďakovania osobitne poďakovanie rodičom, neskôr aj moje osobné blahoželanie Ondrejkovi a jeho rodičom… Celé to bolo na mňa výnimočne silné, cítila som niečo – čo neviem slovami pomenovať. Slzy mi samé stekali po tvári, neviem slovami pomenovať prečo. Možno preto, že Ondrej je prvý kňaz, ktorého poznám od malého dieťaťa, najstarší z viacerých detí. Možno preto, že Ondrej je približne vo veku môjho syna. Možno pre tie jeho úprimné oči, čistý pohľad, niečo osobité… zostali u neho od detstva zachované. Celá svätá omša bola pre mňa výnimočne silným duchovným zážitkom.
Zaujal vás článok ? Chcete vedieť medzi prvými, keď napíšem ďalší ? Rada vám dám vedieť na váš email.