Všetko má svoj čas… (príbeh)

Omnia cum tempore – Všetko má svoj čas = túto múdrosť sme už počuli veľakrát, veľakrát ju zaiste aj vyslovili. Možno raz aj čítali zlatom vyloženú na anjelskom strope Zlatej sály bojnického zámku alebo v Knihe Kazateľ.

Na strope Zlatej sály zámku v Bojniciach sa nachádza 183 anjelov, každý s iným výrazom tváre. Najväčší anjel uprostred stropu drží v rukách štít s vyobrazením erbu rodiny Pálfiovcov a stuhou so životným krédom posledného šľachtického majiteľa zámku, ktoré znie „Omnia cum tempore“. Všetko má svoj čas. 

Kniha Kazateľ uvádza: “Všetko má svoj čas a každá činnosť pod nebom má svoju chvíľu: je čas narodiť sa a čas zomrieť, čas sadiť a čas vytŕhať, čo bolo zasadené, čas zabíjať a čas liečiť, čas búrať a čas stavať, čas plakať a čas smiať sa, čas nariekať a čas tancovať, čas rozhadzovať kamene a čas zbierať ich, čas objímať a čas zdržať sa objatia, čas hľadať a čas strácať, čas opatrovať a čas odhodiť, čas trhať a čas zošívať, čas mlčať a čas hovoriť, čas milovať a čas nenávidieť. Je čas vojny a čas pokoja.”

Kedy som túto myšlienku vyslovila aj ja? Po tejto skutočnej udalosti – posúďte sami …

Stretávku zo základnej školy organizujeme každých 10 rokov, v roku 2016 to bola už štvrtá. Končili sme 2 triedy (9.A a 9.B). My sme boli béčkári, dobrý kolektív, výborný triedny učiteľ, ja predseda triedy a s niekoľkými spolužiačkami aj organizátor stretávok. Prvú stretávku po 10. rokoch mala naša trieda sama, áčkari tuším vtedy stretávku nemali. Pri organizácii druhej stretávky nás oslovili, či sa môžu pridať a stretávka bude spoločná – súhlasili sme a bolo fajn, boli aj obidvaja naši triedni učitelia. Rovnako to bolo aj pri tretej stretávke – po 30.rokoch, príjemné spomienky. V roku 2016 pri prvých myšlienkach o stretávke po 40. rokoch sme opäť spolu hovorili o spoločnej stretávke – nakoniec sa áčkari rozhodli, že už ich bude asi viac a chcú si zorganizovať stretávku sami. Súhlasili sme, navzájom sme o sebe vedeli – jednu septembrovú sobotu sme mali stretávku my a druhú septembrovú sobotu áčkari.

Prečo to tak podrobne popisujem? Lebo v týždni po našej a pred ich stretávkou zomrela triedna učiteľka áčkarov.  Silné! Mala 85 rokov, ale to sme nečakali … V tom týždni bol aj jej pohreb.

Poslednej rozlúčky so zosnulým sa veľmi, veľmi nerada zúčastňujem. A predsa – poslednej rozlúčky s triednou učiteľkou áčkarov sme sa s priateľkou a bývalou spolužiačkou v jednej osobe predsa len rozhodli zúčastniť. Tak akosi sme to cítili, že tam máme ísť, že tam dokonca musíme ísť! Učila nás myslím len prírodopis, máme na ňu dobré spomienky ako na človeka – nie iba ako na učiteľa, pedagóga. Pani učiteľka nepatrila k veriacim, žila aktívny život bývalého režimu – preto nás neprekvapil jej civilný pohreb. Kedže sme mali v sobotu pred pohrebom našu stretávku, rozhodli sme sa s priateľkou zobrať zosnulej pani učitelke symbolicky každá svoj kvietok biely karafiát z našej stretávky – dostali sme ho všetky spolužiačky od jedného milo pozorného spolužiaka Vladka.

Keď sme vošli do veľkej rozlúčkovej miestnosti krematória, sedelo tam už niekoľko smútiacich, rakva bola ešte otvorená. Ako pomaly kráčame s priateľkou dolu schodmi ku rakve, hovorím šeptom priateľke : “Nevidím tam svätenú vodu.” Ona šeptom reaguje, že na civilnom pohrebe asi nebýva. A zrazu mi padol zrak na lavičku nenápadne stojacu vpravo v šere ďalej od rakvy, na ktorej bola mosadzná nádoba so svätenou vodou – na tomto pohrebe zjavne nepoužitá. “Vidím ju” – šeptám kamoške s istou dávkou nadšenia. Ona na to : “Dobre, choď prvá, idem za tebou.” Tak sme obe pani učiteľku poznačili znakom kríža svätenou vodou a odovzdali kvietok z našej stretávky. Pred rakvou sme sa pomodlili za jej dušu a cítili na chrbte otázniky neveľkého počtu prítomných, prevažne bývalých kolegov učiteľov. Len čo sme si sadli do lavice, uniformovaní muži pohrebnej služby zatvorili rakvu a po slovách rozlúčky sa rakva posúvala na kremáciu. Boli sme posledné, ktoré sa s ńou osobne rozlúčili a zrejme jediné, ktoré ju odprevadili do večnosti znakom kríža. S priateľkou sme sa na seba pozreli – tak pre toto sme sem mali dnes prísť, stihli sme to! Odpočinutie večné daj jej Pane !

Pohrebov, posledných rozlúčok sa zúčastňujem veľmi, veľmi nerada hlavne preto, lebo po nich sa cítim osobitne vyčerpaná, osobitne smutná, osobitne skleslá, osobitne ubolená, zronená, slabá. Po pohrebe áčkárskej triednej to nebolo inak – navyše sa mi v hĺbke duše ozývalo akési tajomné uspokojenie, akoby  jej poďakovanie.

A môj skutočný príbeh ešte pokračuje…

Na druhý deň ráno som sa zobudila s tým, že tento silný zážitok by som mala zdieľať. Nevedela som ešte ako. Pri rannej kávičke zrazu počujem v rádiu, že sa poslucháči môžu zapojiť do rannej témy “Čo sme kedy urobili na poslednú chvíľu” – uznáte, tam som sa musela s mojim čerstvým zážitkom zapojiť. A správne očakávate, vyhodnotili ma ako víťaza súťaže – táto knižka je moja výhra !

To je koniec môjho skutočného príbehu. To nevymyslíš, to je život !

Máte radi príbehy? Tu je môj príbeh a tu na mojom blogu patrí poučným príbehom samostatná kategória ⇓ klik na obrázok ⇓